Ľudské žitie obohacujú tie najrozličnejšie stretnutia – každodenné i zriedkavé. K tým zriedkavým určite patrí aj stretnutie s človekom , ktorý slávi nevšedné jubileum.
8. marca 2007 už po deväťdesiaty krát patrili kvety zdravia, lásky a šťastia Anastázii Tkáčovej, jednej z najstarších obyvateliek obce Diviaky nad Nitricou. Oslava narodenín sa konala v prítomnosti najbližších, Júliusa Duranziu - starostu obce a Gabriely Paulďurovej, predsedníčky Združenia pre občianske záležitosti v Diviakoch nad Nitricou. 75 rokov prežitých na Slovensku, 15 v susedných Čechách – to sú len dve etapy života, na ktoré sa dá rozdeliť život pani Anastázie. Jej tri deti- dve dcéry a syn, ho delia na tri nádherné a ľudským teplom naplnené časti. A tiež vnúčatá a pravnúčatá sú určite odmenou za prežité roky- pekné aj tie menej pekné a ťažké, ktoré sprevádzajú život človeka. Druhá svetová vojna, množstvo politických režimov, prezidentov a vlád ovplyvnili život taktiež nemálo. Či šťastne alebo menej šťastne, to 90 - ročná babička nehovorí. Odpoveď možno nájdeme v slovách, ktoré odzneli z úst predsedníčky ZPOZ-u, Gabriely Paulďurovej, pri podpise do pamätnej knihy: „...život, čo teší, aj ten, čo bolí, na smutné nemyslieť a krásne deliť tromi...“ Pani Tkáčová hovorí: „Prežila som toho veľa, včeličo. Človek už na mnohé veci zabudol... “ Pri spomenutí lieku na dlhý život sa bielovlasá babička len pousmeje. Bez slov. Je na nás, aby sme ho našli. Možno je to práve v láske...alebo úsmeve?